Vráťme sa k prameňom,
sú slová Martina Luthera, ktoré často zaznievali z jeho úst. Používal ich vo vášnivých teologických dišputách, ale aj v pokojných chvíľach premýšľania, v ktorých sa dal unášať mohutnou silou lásky Pána Ježiša Krista. Nezapieral v nich však pocit hriešnika a nehodného muža tejto Božej milosti. A tak často pre seba citoval Spasiteľové slová určené všetkým ľuďom, ktoré však v plnosti vzťahoval najmä na seba, z evanjelia podľa Lukáša 17,10: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.”
V minulosti, ale aj v súčasnosti a to nielen teológovia (patria k ním aj niektorí historici) považovali a považujú Reformáciu, za bunt – hnutie, čo spôsobilo násilný zvrat v „pokojnej” hladine diania vtedajšej Cirkvi. Podľa nich sa neskôr prejavil aj v svetskom prostredí, keď v ňom znie až po dnes. Podľa teológov, zaoberajúcich sa najmä históriou - Martin Luther bol dobrým žiakom Augustína (sám bol členom a to aktívnym príslušníkom Augustínskej rehole, doktorom teológie, ktorý nachádzal veľa pramenných stôp pre seba práve v Augustínovi).
Martin Luther bol inšpirovaný učením Augustína o svete, v ktorom vládne Pán Boh a svetská moc. Našiel to v jeho diele De Civitate Dei... Neskôr, po rozšírení sa rastu reformačného hnutia na území dnešneho Nemecka, ale vtedy už aj prenikajúceho do okolitého sveta; reformátor predstavil svoje učenie o dvoch ríšach. Je to Lutherovo dielo, ktoré hovorilo o nezastupiteľnosti pôsobenia Božej ríši a svetskej ríše. Každá z nich má svoje samostatné a nenahraditeľné miesto vo svete.
V skratke: v ríši Božej (v individuálnej etike) platí Kázeň na vrchu, kým v svetskej ríši (v sociálnej etike a v štátnych zákonoch) platí jus positivum. Pozitívne právo, ktorého základom je: jus naturale, prirodzené právo. Tak, ako by to malo byť aj v dnešnom svete.
Viacerí kritici diania v dobe Dr. M. Luthera chápali a chápu Reformáciu za bunt - hnutie, akýsi pokus o násilné zastavenie pokojného toku udalostí vo vtedajšej Cirkvi. Reformátor Martin Luther však hovoril a hlásal nevyhnutný návrat k Bohu a to v podriadení sa učeniu nie Luthera, ani Augustína, ale samotného Pána Ježiša Krista.
Je to poslanie a úloha zároveň, ktorá sa dotýka všetkých kresťanov, lebo v Pánovi Ježišovi Kristovi nachádza zdroj a prameň svojho života v cirkvi a vo svete. Prijíma ju v Slove Božom, čo vždy znamená nachádzanie toho istého Spasiteľa Krista. Včera, dnes i na večnosť. Tak to chápal a učil Martin Luther. Ad fontes, k prameňom...
Rev. Ladislav Kozák
***