Návrat na hlavní stranu

Torontské slovenské divadlo uviedlo knihu

Agaty Schindlerovej Maličká slzička

Knihu Agaty Schindlerovej, ktorá sa stala predmetom večera poriadaného Torontským slovenským divadlom, asi najlepšie charakterizuje v portáli Opera Slovakia jej kolegyňa Terézia Ursinyová v recenzii, uverejnenenej v januári tohto roku pod nazvom Veľké slzy muzikologičky. Hudobné centrum v Bratislave vydalo knihu tejto slovensko-nemeckej muzikologičky pod názvom Maličká slzička – podľa názvu dobového šlágra Karola Elberta, slovenského skladateľa, ktorého, ako židovského hudobníka, postihlo prenasledovanie za Slovenského štátu. Zdanlivo poetický názov knihy zjemňuje krutosť doby a nešťastné osudy tých, nad ktorými vypadne „maličká slzička“. V prípade autorky je to však veľa sĺz – nie z tvorby knihy, čo je pre muzikológa konečná fáza práce, ale z osudov tých, ktorých dr. Agata Schindlerová vypátrala veľmi zložito, pretože z oficiálnych stránok nemeckej a slovenskej tlače vo vojnových rokoch ich mená a diela zmizli. O dôvodoch zmarených ľudských osudov veľa naznačuje už podtitul knihy: Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov. Kniha už vonkajším metaforicky jedinečným prebalom (podobným
„väzenskému“ oblečeniu či elektrickému múru lágrov), naznačuje, že nejde o žiadnu sentimentálnu históriu, ale tvrdú historickú realitu. Mala by sa o nej dozvedieť najmä mladá generácia, ktorá vyrastá bez filmov, článkov a informácií o 2. svetovej vojne a rasovo namierených nacionálno-socialistických príkazoch, zákazoch a nariadeniach – spočiatku v Nemecku a potom v ostatných satelitných štátoch Tretej ríše. Teda aj na Slovensku.

Maličká slzička je výsledkom doplneného výseku dvadsaťročného racionálneho bádania autorky v archívoch Nemecka, Čiech, Slovenska, novinových výstrižkoch, rodinných dokumentoch, fotografiách, ale aj z odkazov ľudí, ktorí prežili a postupne i donášali dr. Schindlerovej hoci malé, doplňujúce informácie o umelcoch. Kniha bola napísaná aj vďaka zázračne zrealizovaným osobným kontaktom a cestám autorky do Izraela, Indie a USA. Ponúka životné príbehy šiestich hudobníkov – skladateľov, dirigentov i muzikológov v jednom, klaviristky, speváčky, tanečnice, klavírneho virtuóza: všetkých rodinne zviazaných s bývalým Československom. Niektorí z nich fašizmus a koncentráky neprežili, iní sa stali celoživotnými vyhnancami v cudzine, ďalší sa síce vrátili, ale život už nikdy nemali bez bolestných spomienok, o ktorých často nechceli len hovoriť. Veď, kto by pochopil ich dlhoročný strach o bytie svoje – i vlastnej rodiny, poníženie a zbavenie všetkých ľudských práv, nehovoriac o majetku!

V Predslove knihy Maličká slzička, Valéria Tóthová píše: „… Agata s bolesťou nachádzala informácie o tom, aké bohatstvo talentu a vedomostí sa vznáša v pomyselných hroboch vo vzduchu nad koncentrákmi… Skončili na mieste, odkiaľ niet návratu.“

Torontské slovenské divadlo sa rozhodlo, že uvedie túto jedinečnú knihu, ktorá vyšla v slovenčine a v anglickom preklade Anny Pomichalovej a Miroslava Pomichala. Zahájilo tým novú sezónu 2017 v sobotu, 4 marca o 18:00 hodine uvedením dramatizácie vybraných časti z knihy erudovanej muzikologičky Agaty Schindlerovej, ktorá momentálne žije v Drážďanoch.

Preplnená sála privítala veľvyslanca Slovenskej republiky v Kanade, Jeho Exelenciu Andreja Drobu. Pán veľvyslanec sa prihovoril slovami vďaky Torontskému slovenskému divadlu, že načiera hlboko do histórie tak dávnominulej ako aj nedávnej a ponuka skvosty tak prepotrebné si pripomenuť, ako aj odovzdať novej generácii. Je veľmi dôležité aby sme nezabudli a to práve teraz, keď sa v Europe i po celom svete dvíha vlna nenávisti a neznášanlivosti.

Program dramaturgicky a režijne pripravila Valéria Tóthová. O obrazové a zvukové stvárnenie sa postaral Ivan Veg. V programe účinkovali Ivan Rázl, Sonja Veg, Jozef Šimčisko a Dušan Tóth. Spolupracovali tiež Endjin Janeczko, Sylvia Galvánková a Gabriela Wojciková.

Výber bol citlivo komponovaný do scenára a vystihol celkový obraz knihy. Obrazové a hudobné vstupy ponúkli divakovi vytvoriť si predstavu o každom umelcovi zvlášť. Vrcholným bodom prezentácie bol príhovor Agaty Schindlerovej, ktorá vstúpila do záverečného obrazu aby sama zahrala swingovú skladbu jedného z hlavných postáv knihy Karola Elberta Maličká slzička. Svojim citlivým príhovorom nielen prekvapila, ale doslova pohladkala duše všetkých prítomných. Potom s vnukom zahrali skladbu Karola Elberta Rokoková bábika, ktorá patrí k obľúbeným detským klavírnym skladbám. Prítomnost jej vnuka v nahrávke iba zdôraznila posolstvo celého pásma. Keď máme takúto generáciu, ktorá vyrastá z našich koreňov, nemusíme sa obávať, že upadneme do zabudnutia.

Básnik Jan Karšai z Vacouveru nám po prečítaní knihy Agaty Schindlerovej napísal: Práve som dočítal brilantne napísanú knižku, vlastne nedočítal, pretože ju nosím so sebou z jednej izby do druhej a znova si z nej čítam. Jednotlivé vety/úryvky z tejto knižky neustále vo mne rezonujú. Áno, v mojej mysli, všetky obete fašizmu mali na sebe biele alebo svetlé šaty, boli to šaty nevinnosti.

Pani Schindler je presná diagnostička. Jej umiernený, vyvážený a láskavý tón je trúchliaca hudba, ktorá preniká hranice, ploty, múry budov, ktorá trasie stromoradím každej ulice, každého námestia Europy kde sa šírila zvrátenosť nemeckého národneho socializmu. Zároveň zanecháva dôstojné zakončenie (alebo výkričník) za životmi umelcov, ktorí sa ocitli v chápadlách nenávistnej ideológie.

Tak ako lekár posiela pacienta na krvné skúšky, aby upresnil svoju diagnózu, tak pani Schindler naplnila pomyselnu skúmavku z inštitúcií a z výpovedí pamätníkov alebo z neľahko dostupných pozostalostí, samozrejme tento process trval roky a nedal sa urýchliť. Pani Schindler ako neúnavny detektív nahmatala pulz, ktorý chorobne lomcoval tou zdanlivo civilizovanou Europou: genocídny antisemitizmus. Zo spomenutej skúmavky vzišla vieryhodna diagnóza.

Žiaden Golem neprišiel na pomoc jednotlivcom, žiadna modlitba nepomohla, dobrí ľudia pomohli, alebo zriedkavá náhoda. A tých, čo to prežili zostalo tak málo...

Názov knihy Maličká slzička je krehká metafora, za ktorou sa skrýva more sĺz, tieto slzy väčšinou vyschli, bolesť srdca však zostáva, prenáša sa na nasledujúce pokolenia a postupne sa umierňuje v nádeji, že svet sa poučil. Kniha pani Schindlerovej nám všetkým pomáha nájsť túto nádej v súčasnosti, práve tým, že nám umožňuje nazrieť do súkromia hŕstky umelcov aj v čase mieru a dovolí nám precítiť ich lásku k umeniu a ich bezbrannosť. Pomáha nám nezabudnúť a uctiť si ich pamiatku, pomáha nám ako je dobré vedieť, že niektorí prežili.

Anglický preklad má každý element slovenského originálu a je tak isto pútavý vieryhodný a strhujúci. Táto knižka je skvost.

Torontské slovenské divadlo sa podujalo na veľmi prepotrebnú prezentáciu, ktorá zviditeľnila skvosty umeleckého sveta, na ktoré môžeme byť tak Česi ako aj Slovaci právom hrdí. Predstavenie sledovalo pohnuté osudy umelcov. Diváci mali možnosť počuť ich originálne nahrávky a vidieť obrázky z ich života. Počuli a videli Dr. Arthura Chitza, narodeného v Prahe, hudobného historika, skladateľa, klaviristu, dirigenta a pedagoga, hudobného riaditeľa Drážďanskej činohry, ktorý bol spolu s manželkou odvlečený a zabitý v koncentraku, Waltera Kaufmanna etnomuzikológa, skladateľa, dirigenta, z Karlových Varov, ktorý prežil lebo ušiel do Indie. All India Radio dodnes používa znelku, ktorú vtedy zložil a nahral. Počuli nádherný lyrický soprán Margity Bokor, narodenej v Lučenci, ktorá bola vyhostená napred z Dražďan, potom z Viedne a Paríža lebo nemohla dokázať svoj árijský pôvod. Po hroznom šikanovaní sa ocitla v New Yorku, kde spievala v New York City Opera. Edity Kraus, úžasná klaviristka tiež z Karlových Varov, bola nútená koncertovať v Terezíne a tým sa zachránila pred istou smrťou. Po vojne zostala na svete celkom sama. Vyvraždili jej kompletne celú rodinu. Diváci videli a počuli históriu Jozefa Weissa z Košíc, ktorého pokladali za zázračné dieťa. Žiak Franza Liszta, tento slávny klavirista pôsobil po celom svete. V dôsledku protižidovských zákonov ho vyhostili z Berlína. Tento skoro osemdesaťročný klavírny
virtuóz hľadal úkryt v Budapešti, kde stopy jeho života končia. Alicu Flachovú - Pastorovú poznali mnohí diváci Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila ako primabalerína celých 25 rokov. Málokto však vedel, že Alica prežila hrozný osud keď bola ako 14 ročná odvlečená do Terezína, kde tancovala pod vedením tam väznených umelkýň. Potom ju transportovali do ďalšich dvoch koncentračných táborov, kde bola s vážne podlomeným zdravím až do oslobodenia. Diváci na predstavení v Toronte mali možnosť počuť a vidieť rukou napísanú históriu jej útrap. Posledný bol Karola Elbert, skladateľ a dirigent z Trnavy, ktorý pre svoj židovský pôvod bol prinútený opustiť svoju profesiu. Nakoniec ho zobrali do koncentráku a po hrôzostrašných útrapách s podlomeným zdravím sa vrátil do Bratislavy. Tu pôsobil až do konca svojho života. Diváci na predstavení v Toronte počuli jeho pôvodné skladby v podaní rôznych interpretov.

Veľmi smutné a úplne nevysvetliteľné je, že ani po vojne sa mená týchto významných umelcov neobjavili v odbornej literatúre a ich práce zostali celkom zabudnuté. Až dvadsaťročnou neúnavnou prácou Agaty Schindlerovej sa vracajú naspäť do povedomia verejnosti a to nielen pričinením jej knihy, ale aj koncertami, ktorými sa zviditeľnujú ich práce.

Už aj týmto činom sa vypĺňa prosba, ktorú dr. Arthur Chitz vyslovil v roku 1942 v liste svojmu bývalému žiakovi: “Proste Boha o požehnanie pre nás a nezabudnite na nás.“

Týmto večerom sa poriadatelia večera snažili splniť aj prianie, ktoré bolo akýmsi mottom celého večera. Vyslovila ho nedávno zosnulá 92 ročná slovensko-argentínska poetka Erika Blumbrundová:

...Keď už nás nebude,

budú ešte detné naše deti o tom rozprávať?


Kto našim deťom o tom rozpovie?


Či v dejepisoch bude prosto stáť

dátum, stručný údaj,

bez každej emócie:

“V civilizovanom dvadsiatom storočí

šesť miliónov židov

bez milosti vyškrtli…”


Keď pamiatka na nás časom pobledne,

nájdeš azda tieto riadky:

okolo srdca pocítiš ťarchu, zachveješ sa

a na rozprávku svojho predka si spomenieš.


Pamiatka na nás tak nezahynie…

Paul Stacho

***