Sedemdesiat rokov od zalozenia
Evanjelickeho a. v. cirkevneho Slovenskeho zboru sv. Pavla v Toronte
Radoval som sa, ked mi hovorili: Podme do domu
HOSPODINOVHO!
Zalm 122,1
Kazda historicka udalost, ma svoje korene hlboko pod povrchom
toho, co ju vyniesol do pohybu dni a rokov. A sedemdesiat rokov
trvania Evanjelickeho a. v. cirkevneho Slovenskeho zboru sv. Pavla
v Toronte sa tak pomaly historiou uz stava. Aspon v nasom domacom
prostredi.
Zbor sv. Pavla nasiel a ma svoje pevne ukotvenie v evanjelickej
tradicii a rodneho slova. Tymto pocinom - vernym nasledovanim
Pana Jezisa Krista a pouzivanim slovenskeho jazyka vosiel a napokon
pred 70. rokmi sa pevne zaradil do povedomia sirokej spolocnosti
krajanskeho zivota Toronta v juznom Ontariu - Kanady. Naviac svojim
vyraznym podielom existencia zboroveho zivota zasiahol aj blahodarne
v krajinach povodu svojich clenov.
Tak, ako zasiate semeno psenice do ziclivej pody potrebuje mat
dobre podmienky, aby mohlo vyrast v psenicny klas; rovnako aj
Evanjelicky zbor sv. Pavla mal a rastol v tychto danostiach priazne
Bozej, dvihajuc sa do modravych vysin zehnani Nebies. Silnel v
Panom Jezisom to vyznacenom steble psenice, s bohatym klasom,
ktore prinasalo a prinasa mnohonasobnu urodu. Celkom prirodzene
odkazanym na Jeho - Bozie posobenie v cloveku a cez cloveka. Poznaval,
ze sa to vobec nedeje nahodne, ba akosi automaticky. Poznal, ze
panom tohto pohybu, diania je Pan Boh. Medzi vstupom Spasitela
do nasho sveta a Jeho druhym prichodom sa toto vsetko kona. Uskutocnuje
sa pritomnost nasho prebyvania na Zemi. Na zaciatku pohybu - zitie
prinasajuca laska, uprostred na ceste my. Na konci, laska vykupujuca.
Z tohto poznania sa HOSPODINOM zaslubena buducnost uz dnes stava
skutocnostou a vchadza do chleba nasho kazdodenneho. Pre toho,
komu sa stal a stava Jezis Kristus osobnym Spasitelom. Tak o tom
uci Bozie Slovo.
Uplynule roky putovania v rokoch to zrozumitelne potvrdzuju. A
su tiez potrebnym upozornenim v poznani, ze vo vzniku zivota semena,
jeho rastu a v prinasani bohatej urody pulzuje vecne Bozie srdce.
Zivot v sluzobnosti Panovi nie je nahoda. Nekona sa slavu jednotlivca,
ale na oslavu Pana Jezisa Krista. Pre spoznanie potreby navratu
k podstate vecnej pravdy, k laske v ktorej posobi Pan Boh uprostred
nas. V prospech svojho blizneho, smeruje do spolocenstva rovnych
v Kristu, bratov a sestier. Laskavo zije v nom. V pokornej ochote
ludskeho srdca, co svojimi cistymi perami vyznava lasku ku Mesiasovi
sveta, ked zije podla nej. Bezpecne a nezavisle od danych podmienok,
ktore nam prinasa zitie, tohto rozkolisaneho storocia. Pritom
pokorne pouziva najvacsiu silu moc Ducha Svateho, ktory
prebyva v krehkej nadobe cloveka. Avsak zaroven v chrame
v sidle Ducha Svateho, ktory Pan Boh zbudoval na siesty den stvorenia
- v pociatok ludskeho pokolenia.
Niekto sa moze pytat, na comu a preco su nam chramy- kostoly,
ked vyznavame, ze HOSPODIN je vsade a nieto miesta, kde by nebol.
Tak to vieme z Pisma. Ale chram, a ci kostol je pre nas nevyhnutny.
Okolo neho sa obklopuje zbor, so svojim roznorodym zivotom. Pan
Boh urcite nepotrebuje chram, nam je vsak vzacnym domovom srdca
a duse, najma ked Pan Jezis hovori: Kde sa dvaja, alebo traja
zhromazdili v mojom mene tam som medzi nimi. Matus 18, 20. Mat
kostol znamena mat miesto vhodne pre stretavanie sa. Lebo kostol
je aj symbolom zmluvy medzi svatym HOSPODINOM a hriesnym clovekom,
miestom odpocinku, ale aj nemocnicou, pre cloveka choreho chorobou
zvanou hriech. Do kostola si kazdy priniesol z toho svojho prveho
kostola plamienok, plamen viery, ktory vyrastol v tom jeho prvom
kostole. A s nim aj vacsi, alebo mensi kusok svojho zivota v rodnom
kraji, spomienky na ludi, rodinu, priatelov. Do nasho kostola
tak vrastlo mnoho kostolov. Preto sa stalo, ze kostol Evanjelickeho
cirkevneho Slovenskeho zboru sv. Pavla je budovany na zakladoch
kostolov zo Slovenska, Dolnej Zeme, aj z Ciech. To mu dava neodolatelnu
pritazlivost s chutou svojho domova, rodneho kraja zrodenom v
Jezisovi Kristovi.
Kazdy brat a sestra, co zije v takto chapanom spolocenstve budovatelov
Bozieho Kralovstva ma svoj velky podiel na jeho raste. Citi, ba
preziva silu a istotu spolocenstva, co ho nesie na vlnach lasky,
ktoru pre nich tvori Pan Jezis Kristus. Preto som v roku sedemdesiateho
vyrocia Evanjelickeho a. v. cirkevneho Slovenskeho zboru radoval,
ked mi hovorili: Podme do domu HOSPODINOVHO! Zalm 122,1
Ladislav Kozak