Vylet
Cely nasledujuci zmateny blabol venujem svojim dvom
suputnikom - ucastnikom vyletu. Pekovi, zvanemu Majster, ktory
svoj vrodeny sarm, ba aj nadobudnutu charizmu vzdy s uspechom
pouzival na balamutenie autorit, a vsetci jemu blizki ludia z
toho vdacne profitovali. Dnes je uspesnym kapitalistom a caro
jeho osobnosti ani teraz nezahala. Lubovi, znamemu ako Ucen, ktory
sa vzdy nebojacne vybral na akykolvek nezvycajny vylet za hranice
vsednych dni, hoci aj na cudzi pas a so zmenenou vizazou. Toho
casu je nebohy a urcite bez prestania cestuje; pas pravdepodobne
nepotrebuje.
Za socializmu sme boli mladi. Sice bez idealov o prekrasnom novom
svete, avsak silni, pekni a bujari. Zurila mladost a mozno aj
pochabost. Bezfarebna, siva realita vsednych dni prvej polovice
70-tych rokov. Iniciativni jedmci, ba i cele kolektivy sa usilovali
bohatnut rozlicnymi, casto svojraznymi sposobmi. Zurila normalizacia,
pred nami diplomovky, statnice, povinna vojenska prezencna sluzba
a nie celkom jasne perspektivy.
Pridruzena vyroba akehosi JRD v trencianskom okrese sa zmocnila
lukrativnej zakazky - vybudovat urnovy haj pri novootvorenom bratislavskom
krematoriu. Stavbyveducim tohto megaprojektu bol stryko nasho
spoluziaka, ktory nam, vtedajsim stvrtakom ci piatakom na univerzite,
dohodil financne neuveritelne vyhodny kseft. A tak sme kopali,
salovali, betonovali a finalizovali ako v kapitalizme. Stavbyveduci
mal velmi pozitivny vztah ku konzumacii mocnych osviezujucich
napojov, co v praxi znamenalo, ze nas nie prilis casto pracovne
usmernoval. Rovnako mocne inklinoval k prislusnickam opacneho
pohlavia. A do krematoria, ci vlastne do uz jestvujuceho urnoveho
haja, chodilo smutiacich vdov neurekom. Mnohe z nich uvitali prejavy
ucasti a pochopenia najeho ulisnej brunatnej tvari. Nas mily sef
na rozdiel od nas nefajcil. Mnohe z jeho potencialnych snubenic
vsak ano. Cigarety sme poskytovali my. Odvtedy sa aj datuje nie
velmi poeticka dvojzmyselna hlaska: "Fajcil bych jak vdova."
Verbalny sprievod jeho filantropickej prezentacie sme si nanestastie
nikdy nemohli vypocut, pretoze sme sa museli pretvarovat, ze sme
usilovni a neobycajne pracoviti budovatelia poslednych pribytkov
zosnulych. Ocividne sa mu vsak darilo. Napriek tomu dielo pokracovalo,
zrejme podla planu, pretoze sme dostavali tucnu vyplatu. Nie sice
pravidelne a nacas, o to prijemnejsie sme boli prekvapeni, ze
vobec. A tak sme jedneho dna mohli radostne konstatovat: peniaze
na krku a Vianoce tiez. Ked'ze cela financna machinacia prebiehala
akosi nezavisle od uctovnych knih mileho JRD, nas predak, nami
nie velmi seriozne zvany "Majster", dostal gucu stokorunacok
(v tom case bankovky najvyssej nominalnej hodnoty), ktoru sme
si pod blizkou branou rozdelili, a hybaj do Krymu, kaviarne vedla
univerzity, kde sme casto hostovali. Az pricasto.
Zacal hodokvas. Okolo pracovitych budovatelov krematoria sa zhrcilo
niekolko spriatelenych kolegov opilcov. Po blizsie neurcenom case,
niekolkych vypadkoch pamati a inych nespecifikovanych radovankach
nastala zaverecna. Z nasej veselej pospolitosti zostalo len torzo.
Majster, traja nekrematornici (z nich jedna dama) a ja. Vd'aka
intenzivnej spotrebe nie celkom uslachtilych napojov a svalnatych
kaviarenskych reci o sportovych vykonoch v akomkolvek odvetvi
niekto zo zucastnenych, mozno ja, zacal prorocky bluznit o zaslubenej
krajine, kde maju lacne lyziarky rakuskej proveniencie zn. Kastinger.
Krajina snov bola NDR. Predvianocne obdobie, takmer zasnezena
Bratislava, nie celkom zaostrene pohlady. Cas ako stvoreny na
spanilu jazdu k spriatelenym teutonskym susedom.
Bolo cosi pred polnocou. Tusili sme, ze akysi nocny vlak chodi
okolo pol jednej nadranom odkialsi z Budapesti do Berlina. Do
toho nasho. Vychodneho. Nevedno preco, traja z nas mali so sebou
pasy. Pravdepodobne preto, ze bdeli prislusnici VB vas mohli hocikde
a kedykolvek legitimovat. A problem by bol na svete. DIzka vlasov,
porast na tvari, zufaly stav obcianskeho preukazu, za vsetky tieto
zlociny boli postihy. Od pokuty cez nutenu upravu ucesu ci ochlpenia
az po vysluzku obuskom. Pasy boli predsa len menej amortizovane
a spolu s indexom ako potvrdenim, ze nie ste prizivnik, strazcov
poriadku vacsinou uspokojili. Kamarat Ivan, podla pasu 188 cm
vysoky chasnik s modrymi ocami, mal pas, nemohol vsak ist. Lubo,
zvany Ucen, nemal sice pas ani modre oci, o vyske ani nehovoriac,
mal vsak v krvi niekolko promile a neodolatelnu chut cestovat
a spoznavat nepoznane. Pas docasne zmenil majitela.
Rozlucili sme sa s utulnym Krymom a vybrali sa na stanicu. Tusili
sme, ze cesta to bude narocna, v jedalenskom vozni budeme moct
konzumovat za koruny a v spriatelenej casti byvaleho rajchu nam
nase hmotne statky vymenia za dederonske platidla, ktore my obratom
zhodnotime za kapitalisticke lyziarske topanky. Jazykovo sme boli
adekvatne vybaveni. Plynulo sme zo seba sypali dolezite konverzacne
zvraty: Wo ist Gestapo?, Achtung, partisanen!, Schnaps, Bier
a Skischuhe.
Cesta prebehla bez zadrhelov. Aspon o nijakych nevieme, pretoze
pamat nam sluzila asi tak po Malacky, potom dlhe zotavujuce nic.
Az zrazu prekracujeme hranicu vsednych dni a sme v cudzom svete.
Spriatelenom sice, ale inom. Nemeckom.
Disproporcie v jednom z nasich pasov si ostraziti strazcovia hranic
akosi nevsimli a z nas sa stali svetaci.
Uvodne dojmy boli priserne smadne. Vyriesili sme ich chlapsky
v stanicnom bufete. S jasnymi pohladmi sme si zacali obzerat spojenecku
krajinu, ktora rozputala niekolko svetovych katastrof. Odchovani
sovietskymi bojovymi a nasimi partizanskymi filmami sme sa pozerali
na okoloiducich übermenschov dost cez prsty. Neboli sme vobec
uveliceni. Skor naopak. Suc potuzeni v stedrom stanicnom bufete
nam akoby narastli kridla a zacali sme cvicnu konverzaciu v cudzom
jazyku. Komunikacia celkom viazla, napriek nasej verbalnej podkutosti.
Jednoducha, starostlivo artikulovana otazka Wo ist hier Gestapo?
ocividne zmiatla statnych arijcov, ktori od nas bocili este vacsmi
ako predtym. Ani varovanie o vyskyte partizanov sa nestretlo s
vd'acnym porozumenim. Len informacie o utulnych osviezovniach
s ponukou Bier und Schnaps sme dostali pomeme lahko, najma
ked' sme ochotnych informatorov posunkovou recou pozvali na trunok.
Nevedno ako, ale zrazu sme sa ocitli v strede pychy vychodonemeckej
socialistickej architektonickej predstavy o centre sucasneho modemeho
poludsteneho velkomesta, na Alexander Platzi. Obrovska pusta betonova
planina s falickym symbolom televiznej veze, odkial sa sirilo
optimisticke vysielanie nemeckej demokratickej televizie. Gazdinky
a ine nenarocne publikum v celom socialistickom tabore vzdy spozorneli,
ked' zaznela znelka Ein Kessel Buntes. Revualny program
s ucastou polonahych chutnych tanecnic a hviezd popmusic typu
Karla Gotta, Helenky Vondrackovej ci Jiriho Koma. Vsetci sme sa
velmi tesili, ako nasi znameniti umelci dobyjaju velky svet. Zasluzili
aj narodni. Asi si podobne ako sucasny, pomeme znamy euroskeptik
profesor Klaus povedali, ze peniaze nesmrdia a nieco take ako
spinave peniaze vlastne ani nejestvuje. Za penize v Praze dum.
Nebo alespon u Prahy. Jeden z mala kapitalistickych "hviezd"
v tomto programe bol isty Dean Reed, ktory sa preslavil najma
tym, ze z Ameriky emigroval do NDR. Ludia sa smiechu nezdrzali.
A my sme zrazu boli pod vezou, odkial tieto kultume uderky vnikali
do nasich sivych domacnosti. Bolo ze to radosti. Okoloiduci smetiar,
neuspesne predstierajuci pracovitost, dotlacil svoj vyrobny nastroj
- akusi dvojkolesovu karu az k nam a spytavo sa na nas zahladel.
V jeho ociach sme vytusili hIbku plnu smadu. Pozvali sme ho, aby
sa pripojil k nasim narocnym radovankam. Vd'acne to uvital a pustil
sa do konzumacie. Nemylili sme sa. Bol smadny. Zrazu sa z nicoho
nic spamatal, strasne sa prelakol a kamsi utiekol. Nevedno, ci
si spomenul na svoju dobrodruznu mladost plnu zeleznej discipliny,
ci uz v SS alebo v sovietskom gulagu. Karu nam tam nechal. Cas
plynul a my sme pomaly zacali zabudat na povodny ekonomicky ucel
nasho osvetovo-naucneho zajazdu za kazdodenne, vsedne obzory.
Nasi vychodonemecki krcmovi hostia sa casto menili. Len co cula
(posunkova) debata skIzla do chulostivej politickej roviny, priatelski
dederonski zhyralci sa zacali kamsi nepricetne nahlit. Dokonca
sa nam ani nepodarilo prelozit prezyvku vtedajsieho sefa NDR Waltera
Ulbrichta. (Pre pamataikov: Kobra, cize K...t bradaty.) Prijemne
stravene chvilky nebyvaju vecne a v ktoromsi z nas sa prebudil
pocit zodpovednosti, o ktorom ani netusil, ze ho ma. Spomenul
si na Skischuhe. Nuz teda hybaj. Taxik a od obchodu do obchodu,
kde by podla taxikara mohli onen tovar mat. Vlastne nejedneho
taxikara, pretoze kazdy z nich, ked sme mu naznacili, aby pred
obchodom cakal, si vypytal prejazdenu sumu plus zalohu za cakanie,
a ked' sme boli z dohladu, zmizol. Skischuhe sme nenasli. Aj nemecki
nadludia nam zacali liezt na nervy. Stale cosi mleli a nevedeli
po slovensky. Ba ani po cesky. Dost bolo teutonskych sudruhov.
X-ty taxikar nas zaviezol na stanicu. Bol tam privetivy vycap
a my sme bystro usudili, ze styri hodiny stravene v koliske tozlicnych
izmov su dostatocny cas na to, aby sme sa vybrali nazad. Tam nam
aspon kazdy porozumie. Teda, takmer kazdy.
Prisiel vlak. Jedalensky vozen otvoreny, personal zhovorcivy recou
zrozumitelnou, jednoducho raj. A este k tomu v Nemecku. Nastala
druzna veselica. Niekolko poldecakov od nas k tamtomu sympatickemu
stolu, naspat fl'asa sektu pre nas. A vlak uhanal cez cervenkasto
hnede Sasko k Sudetam. Cas radosti a hojnosti na stole.
Ako to uz byva, vsetko dobre je na nieco zle. V socialistickych
drahach byvali sice vymozenosti v podobe nie prilis hygienicky
nezavadnych toaliet, nevedno preco vsak potrebneho papiera nebolo.
Toto vsetko som vedel, a ked' sa ma zmocnil nahly a intenzivny
fekalny poryv, zhrabol som za hrst papierov a vybral sa za dobrodruzstvami
na tzv. velku stranu. Nevenoval som prilisnu pozomost obsahu tlaciv,
ktore som po samotnom akte, v ramci ciastocnej ocisty, pouzil.
Ako znovuzrodeny som sa vratil do viru bujarej zabavy. Zrazu hranica.
Nastupili prisni, uniformovani uradnici oboch krajin, ba i oboch
pohlavi. Az pri kontrole dokladov sme si trosku hmlisto uvedomili,
ze jeden z nas je v zahranici vlastne ilegalne. Najma vtedy, ked'
vysvitlo, ze colne vyhlasenie nelegalneho migranta som pouzil
na spominanom socialnom zariadeni. To uz presahovalo chapanie
predpisov dbalych byrokratov. Neveriacky krutili hlavami. O to
vacsmi, ked' zistili, ze nemame nijaku batozinu. Nastastie vlaky
by mali dodrziavat cestovny poriadok. Aspon teoreticky. Neboli
sme ani ozbrojeni, ani prilis drzi. Pravdepodobne sarmantni na
samotnej hranici unosnej miery. Mavli nad nami rukou a nevsimli
si nezrovnalosti v jednom z pasov. Mozno aj vd'aka nasmu nechcenemu
uhybnemu manevru.
Medzinarodny dopravny prostriedok sa rozhybal. Vzapati zastal
a po chvilke sa opat pohol. Nevsimali sme si tieto zanedbatelne
okolnosti a zacali sme oslavovat uspesny navrat do vlasti. Vlak
rusal k Usti nad Labem. Kamarat Majster sa kamsi vytratil. Inteligentne
sme sa domnievah, ze zavital na one zariadenie, v ktorom som ja
pred chvilou znehodnotil uradny dokument. Zapacilo sa mu natolko,
ze tam nabera cerstve sily; normalna vec v nasom stave, Intenzivna
a zabavna debata pokracovala. Obcas niekto z nas okrajovo spomenul
nepritomneho Majstra. Zacula to pani pri vedlajsom stole a spytala
sa:
"Vy hledate toho hezkyho hocha v ty zluty kosili?" Pritakali
sme. "Jo, tak toho v Decine zatkli." Nechapali sme.
Sympaticka pani nam pomaly a dorazne, aby sme to naozaj dokladne
pochopili, vysvetlila, co sa prihodilo. Mileho Majstra natolko
dojala benevolentnost uradnych organov, ze sa im rozhodol vrucne
pod'akovat. Najma zenskej casti uradneho komanda. V prejavoch
naklonnosti pokracoval na perone, ked' sa vlak pohol. V milom
Majstrovi sa prebudila driemajuca dusa kaskadera. Plavnym skokom
sa vysvihol na schodiky miznuceho vagona. Naplanoval si vsetko
perfektne, pretoze to nebolo po prvy raz, co mu vlak mizol v dialke.
Doterajsie pokusy vzdy dopadli ako-tak vydarene. V Decine jeho
kalkulacie zlyhali. Netrafil, kam chcel, a padol na kolajnice.
Medzinarodny rychlik Malmö-Sofia okamzite zabrzdil. Zodpovedni
prislusnici ozbrojenych sil boli nastastie stale dost blizko,
aby sa postarali o nasho dobrodruha. Po svojom. Zavolali prislusnikov
ZO VB a ti nasho naskakovaca bez okolkov zadrzali. Po sestminutovom
zdrzani sa vlak pohol v ustrety d'alsim neocakavanym prihodam
svojej pute. My sme, prirodzene, netusili vobec nic a nerusene
hodovali d'alej. Vlak pomaly brzdil v Usti nad Labem. Jobova zvest
postupne prenikala do nasich mozgovych zavitov, pretoze Majstrova
bunda s dokladmi a peniazmi lezala vedla nas na sedadle. Opustit
hodokvas v najlepsom je vzdy narocne. Vystupili sme aj s Majstrovymi
proprietami. Taxik do Decina. Taxikar bol z nas napriek slusnemu
kseftu akysi rozpacity. Odmietol nam dokonca zastavit v hospodach,
ktore sme minali cestou, a obavali sme sa, ze podobne ako pre
clenov cyklistickeho peletonu, aj pre nas by sa dehydratacia mohla
stat osudnou. Prezili sme strastiplnu put sudetskymi krkahajmi,
aby sme na decinskej stanici, v uradovni zeleznicneho oddelenia
bezpecnosti, uzreli scenu ako vystrihnutu zo surrealistickej komedie.
Dvaja statni ochrancovia poriadku hraju hru pre intelektualov
- sach a zatknuty, ktory uz horko-tazko rozlisoval farbu policok,
im kibicuje. Neuspesne, pretoze jeho favorit s vyssou sarzou prehral.
Porazeny sachista starostlivo skontroloval zlocincove doklady,
nase tiez a hlboko sa zamyslel. Tema vsak pravdepodobne presahovala
jeho inteligenciu, pretoze svojmu podriadenemu prikazal, aby nad
nami bdel, a kamsi sa odobral. Chvilu sme sa marne pokusali nahovorit
zdatnejsieho sachistu na kratsiu exkurziu do stanicneho vycapu,
kde este, aspon podla akustickeho efektu, vladol culy ruch ci
skor nepricetny rev. Prislusnik odolal pokuseniu, hoci ocividne
nerad. Premyslavy osozak sa vratil s rozradostnenou tvarou. Zapeklity
problem zanho niekto vyriesil. Dozvedeli sme sa, ze za sestminutove
meskanie medzinarodneho expresu musime zaplatit pokutu 100 Kcs
za kazdu minutu, a potom pod dohladom uradnych osob nastupit do
najblizsieho rychlovlaku a uz sa nikdy neukazat v ich rajone.
Ponuka to bola lakava. Peniaze sme mali, trestne oznamenie, pripadne
nelichotivy pripis do skol, ktore sme navstevovali, nehrozili,
a zivot sa na nas zacal opat usmievat. Bol to vsak rozpacity usmev.
Ak zaplatime, privela nam nezvysi na uhasenie coraz nastojcivejsieho
smadu. Neriesitelna situacia. Zdanlivo. Bez toho, aby sme sa poradili,
sme sporny spletenec vyriesili unisono. Chlapsky. Odmietli sme
zaplatit, pretoze prazdny gagor je prisilna, hrozostrasna predstava.
Nase rozhodnutie neprijemne zaskocilo ozbrojenych sachistov. Nocna
mora papierovania, ktore ich cakalo, sa na ich nadsenie mala premenit
na neocakavany prijem. Odhadli nas celkom spravne, usudzujuc,
ze nebudeme chciet potvrdenie o odovzdanej pokute. Hrat sach v
pracovnom case a vyplnovat nekonecne formulare o zadrzani zlocinca
a jeho dvoch komplicov su dve podstatne rozdielne kratochvile.
Nerozmyslali pridlho. Ozeliet uz takmer isty prijem a este sa
samozamestnat uradnymi tlacivami, to uz bolo privela. S jadrnymi,
hoci nie velmi spisovnymi povelmi nas vyhnali na peron a spolu
s nami mrzli na nastupisti, az kym neprisiel najblizsi vlak nasim
smerom. Nastastie to netrvalo pridlho, ani nasa rozlucka nebola
srdecna a znovu sme sa ocitli v jedalenskom vozni. A bolo dobre.
Zavratnou rychlostou sme rusali na rodnu totalitnu hrudu.
Ivan Znasik - Toronto (Rak 5/2009)