Nech sa paci
Nesuvisla zprava o jednom zajazde. Z druhej ruky.
Pred nedavnom sa clenovia Torontskeho slovenskeho divadla
vratili z premieroveho turne po styroch slovenskych mestach. Trnava,
Nitra, Martin a Bratislava. Predstavili sa s hrou slovenskeho
autora Viliama Klimacka Horuce leto 68. Hra o emigrantoch,
ci vlastne o nas, ludoch. Partia slovenskych nadsencov, dvoch
moravskych krajanov, ktori uz rozlicne dlho ziju v Kanade. Za
vydatnej pomoci troch slovenskych hercov. Snuru umoznil grant
Uradu pre Slovakov zijucich v zahranici a sponzorske dary
firiem a jednotlivcov, pretoze vstupne by nepokrylo ani desatinu
nakladov. Vratili sa domov. Z domova.
Zvlastna informacia. Co alebo kde je teda domov? Je to ten maly
fliacik zeme, kdesi pod Tatrami, nad ktorymi sa blyska, ba aj
hromy divo biju? Alebo je to iba pocit bez geografickeho vymedzenia?
Kam vlastne nasinci, zijuci inde, patria? A treba vobec niekam
patrit? Kolko ludi, tolko odpovedi. A vsetky spravne.
Jedna z postav Klimackovej hry sa spytuje ci slusni ludia zostali,
alebo odisli. Odpoved je opat nejasna. Torontske publikum prijalo
Horuce leto 68 velmi priaznivo. Je aj o nich. Ako to prijmu
ludia na Slovensku nikto netusil. Emigrantska tema bola pridlho
dost tabuizovana. "A nam sa podarilo vypustit 40 - rocneho
dzina z flase", ako to autor vystihol v ktoromsi interview.
Obavy predcili ocakavania. Zbytocne. Torontski divadelnici ponukli
vsetkym styrom divadlam dve predstavenia. Popoludnajsie matinee
pre skoly a vecerne. Trnava a Bratislava to prijali. Prve predstavenie
celeho zajazdu hrali pre trnavsku mladez. Pre nich je 68-my rok
dejepisom. Nevedia o tom privela. Vsetci ucinkujuci boli prijemne
prekvapeni az zaskoceni pozornostou a zivou reakciou tychto dorastencov.
Mnohi z nich pochopili, ako sa po skonceni hry vyjadrili, ze kazda
minca ma dve strany a zivot je malokedy cierno-biely. Mnohi sa
totiz naivne domnievali, ze akonahle budu mat situacie na Slovensku
po krk, a tych je bohuzial nemalo, jednoducho odidu na Zapad a
tam im bude hej. Stratili sice neopodstatnene iluzie ale vari
si uvedomili, ze zivot nie je polom prejst. Vecerne predstavenie
bolo uz trosku o inom, avsak rovnako priaznivo prijate a standing
ovations sprevadzali nasu skupinu pocas celeho pobytu.
Neobycajne milo a profesionalne sa spraval aj technicky personal
vsetkych divadiel. Uplne chybala ta povestna blahosklonnost a
nafukanost profesionalov voci amaterom. V Martine po skonceni
predstavenia sefdramaturg divadla oznamil divakom, ze mozu ostat
v hladisku a pobesedovat si s ucinkujucimi. Neodisiel vobec nikto.
A tak prebiehal cely pobyt. Preco teda prave tato hra a preco
ju prezentovat na Slovensku?
Dovolim si odcitovat Rev. Dusana Totha jednoho zo zakladatelov
Torontskeho slovenskeho divadla, herca a rezisera, ktory
v interview pre casopis Evanjelicky posol predosiela: Milan
Kundera vo svojom diele Ignorancia vychadzal z Odyssea,
ktory hovori: "Celych dvadsat rokov nemyslel na nic ine ako
na svoj navrat domov. Ked sa vsak vratil s prekvapenim si uvedomil,
ze jeho zivot, samotna podstata jeho zivota, jeho ohnisko, jeho
poklad lezi mimo Ithaky, v dvadsiatich rokoch jeho putovania.
A o tento poklad Odysseus prisiel a mohol ho znovu ziskat len
tym, ze o nom bude rozpravat. Avsak v Ithake nebol cudzincom a
nikomu nenapadlo, aby mu povedal: Rozpravaj nam." My sme
sa rozhodli hovorit. Chceme sa s vami rozdelit o poklad, ktory
sme ziskali pri nasom putovani svetom. Pokladame si za povinnost
hovorit o nasich osudoch, aby nas nase deti a generacie po nas
nevinili, ze sme nezanechali svedectvo o sebe. Dufame, ze slovenske
publikum prijme nasu vypoved tak uprimne, ako ju predkladame."
A publikum na Slovensku skutocne nesklamalo. Predsa sa prihodila
jedne velmi smutna udalost. Jednomu z torontskych amaterov, Jurkovi
Jonasovi, po predstaveni v Nitre diagnostikovali nador na mozgu.
Museli ho previezt do Toronta a ma sa nedobre. Nam, ktori ho pozname,
neostava nic len verit. A verime. Vsetci.
P.S. V Bratislave na Panenskej ulici je privetiva krcma so svojraznym
nazvom Next Apache. Kamarat, ktory byva oproti mi vysvetlil,
ze ono zariadenie vlastni akysi Kanadan, ktory nerozumejuc poriadne
slovencine takto nazval svoj lokal, vdaka frekventovanemu zvratu
"Nech sa paci", ktorym ho Slovaci castovali. Cize Nech
sa paci byt doma tam, kde vam je dobre. Trebars na Panenskej.
A Jurko Jonas vyrastal na Panenskej.
Ivan Znasik
***
Torontske slovenske divadlo
Co maju spolocne pocitacovy konzultant, modna fotografka, chemicky
inzinier, ucitelka a evanjelicky farar? Su z Kanady a spolu s
dalsimi tvoria Torontske slovenske divadlo. Pred tyzdnom hralo
na slovenskom turne svoje Horuce leto 68. Moju hru o ich
generacii, ktorej ruska okupacia vzala buducnost v Ceskoslovensku.
Sam som byval amaterom, hraval som len za potlesk. Ako kanadsky
subor. Preto si vazim nadsenie divadelnikov, ktori neriesia kritiky,
pi-ar, honorare, ale chcu "len" hrat. Videli ich stovky
divakov v Trnave, Nitre, Martine a Bratislave.
O chvilu bude styridsatjeden rokov od augusta 1968. Ako ho priblizit
tym, co vtedy nezili? Predstavte si, ze mate osemnast, su prazdniny
a do vasho mesta pridu cudzie tanky. Citite sa zradeny, chodite
pisat sprejom po muroch a vecer dojde bledy otec, mama place a
vy sa cez noc zbalite - ti predvidavejsi aj zimne veci - a odidete,
kym su otvorene hranice. Len na par mesiacov, hovorite si, kym
sa to nevyjasni...
A zatial vam rodnu krajinu oplotia ostnatym drotom a vy sa vratite
az po styridsatjeden rokoch zahrat o tom divadlo.
Samozrejme, ze v tej hre musi byt kus sentimentu k vasej mladosti,
ale aj naivna viera, bez ktorej by ste vonku nevedeli zit. Viera,
ze ak sa bude o nasili a okupacii Ceskoslovenska v roku 1968 stale
hovorit, hadam sa nezopakuje. Slava naivnym. Slava navratom!
Viliam Klimacek, dramatik
Pravda-27. 6. 2009