Pocta bardovi Milanovi Rufusovi
(10. 12. 1928 - 11. 1. 2009)
Zaciatkom tohto roka, jeden z najvacsich, ak nie vobec najvacsi
slovensky basnik, druhej polovice minuleho a zaciatku tohto storocia,
zomrel. Dozil sa 80 rokov jeden mesiac a jeden den. Dna 15 marca
t. r. Torontske divadlo poezie prezentovalo pasmo jeho poezie,
hudby a sprievodneho slova v torontskom Centre for the Arts v
North Yorku. Povodne to mala byt pocta k Majstrovym osemdesiatinam.
Realita sa vsak medzitym zmenila a z oslavy sa stala tryzna. Sice
oslavna, ale predsa len tryzna. "Ked sme pred dvoma tyzdnami
dostali zo Slovenska jeho poslednu zbierku, chceli sme Vam ju
predstavit. V nej totiz basnik, v predtuche eminentneho konca,
nam zanechal svoj odkaz. Jeho slova nas nabadaju k dobru, k laske,
k ucte k nasej zemi, k vzajomnej zodpovednosti. Svojou optikou
basnika videl viac ako my ostatni. Videl ako sa tento svet ruti
za bezcennymi vecami. Vytvoril obrovske hodoty pre vsetkych a
pri odchode do vecnosti nam ich zanechava," zaznelo pri pohrebnej
rozlucke s majstrom Rufusom." citujeme z programu predstavenia.
Na ilustraciu basnikovej jasnozrivosti si dovolujeme publikovat
jednu z jeho poslednych basni. Jasnozrivosti nielen peotickej,
ale najma ludskej.
Beata Labikova
BASNIK V TRETOM TISICROCI
Pocita svoje dni
a slovam z dlani zobe.
Cim viac jej potrebny,
tym zbytocnejsi dobe.
Vie, co ho neminie.
Ze ta ma inych synov.
A on ich svatym nie
je ani za dedinou.
Boli ho to a neboli.
Sam, rukojemnik tvaru,
jemu i sebe po voli
tlaci tu jeho karu.
Tlaci. A nic sa nedeje,
len jeho den sa krati.
Cim su tu jeho galeje
uzkosti, strachu, nadeje?
Ci ludstvo za to, ake je,
raz bytim nezaplati.
Nepocuju ho. Hluchi su.
Adorujuci zmenu,
premaluju kulisu
od smogu udymenu.
Zmenu, ktora nic nezmeni.
Prchave, kratke stastie.
Nova zabka na prameni.
A rastie dlh a rastie.
***
J. Jonas, S. Almanova, M. Znasik, Z. Martinkova-Znasikova a D. Toth
Predstavenie scenaristicky a rezijne pripravila Valeria Tothova.
O hudobny doprovod sa postarali Juraj Jonas a Beata Labikova,
Ktora zaroven citala sprievodne slovo. Recitovali Sona Almanova,
Zuzana Martinkova, Dusan Toth a Martin Znasik, Posledne menovany
zozal potlesk na otvorenej scene, spravne vsak pochopil, ze sa
tak stalo kvoli jeho veku (9 rokov), krasnej detskej basni - motlitbicke
a nie vdaka jeho recitatorskej virtuozite. O svetelno - vizualnu
podobu sa postarali Jozef Simcisko a Ivan Veg. Vsetci zvladli
svoje party az dojimavo dobre. Necudo. Su to sikovni ludia a mali
skvelu predlohu. Vo vestibule divadelnej saly bola mala vystava
obrazov maliara Pavla Potoceka, suputnika a rodinneho priatela
Milana Rufusa. Divaci mali zriedkavu moznost vidiet niekolko originalov
z dielne tohoto vynimocneho umelca. Majster Rufus nam vo svojej
video zdravici, ktora bola tiez sucastou programu velmi pekne
a svojsky vysvetluje svoje chapanie domova, ci vlasti, ako kolisky,
ktoru on nedokaze opustit. Poeticky pretavene posolstvo, inac
otrepanej sentencie o vlastnom tieni, ktory sa neda prekrocit.
A je to tak. To pravdepodobne, hoci bez nadsenia, pripusti kazdy
emigrant. Mozno iba vo chvilach nezvycajnej uprimnosti, alebo
vzdy, ked sa pozrie do zrkadla. Avsak taka jednoducha ludskost,
dobrota a pokora nepozna geograficke hranice. Je nadcasova a bez
etnickej prislusnosti. Rovnako, ako poezia majstra Rufusa. Pretoze
o tom je umenie.
Ivan Znasik
Behem odpoledne byla vystava obrazu Pavla Potocka