Viliam Klimacek a Eva Rysova
Freska o zivote
(a nielen emigrantskom)
Volny zaznam z besedy s dramatikom MUDr. Viliamom
Klimackom a hereckou Evou Rysovou, ktora prebehla 11 januara t.r.
po uspesnej svetovej premiere hry Horuce leto 68. Cele dielo je
poskladane z priblizne tridsiatich pribehov ludi, ktori emigrovali
po auguste 1968 a z autorovej osobnej skusenosti so svojim bratom,
ktory odisiel do Zapadneho Nemecka a tam zomrel. Postava gitaristu
je venovana prave jemu. Pred necelymi dvoma rokmi dr. Klimacek
prisiel, na pozvanie reverenda Totha do Toronta, kde pocuval zivotne
osudy ludi, ktori odisli zo svojej krajiny plnej skaredych, hoci
udajne spriatelenych, tankov do neistej buducnosti.
Milan Darula a Roman Kozak
Nechajme vsak hovorit Viliama Klimacka: Pytate sa ma
na moju udajne sloniu pamat, ako som si dokazal zapamatat vsetky
tie pribehy. Musim pripomenut, ze som medik a zapamatat si dvojzvazkovu
ucebnicu anatomie nie je vobec malickost, cize mam urcity trening.
Musim sa vsak priznat, ze vzdy vecer pred spanim som si vypocute
zapisal. Povodne som chcel zahrnut vsetky emigracne vlny od medzivojnovej
cez povojnovu, 48. rok, 68. a neskor. Predstavoval som si to ako
akysi spolocny piknik, inspirovany Ceskoslovenskym dnom na Masaryktowne,
kde viacero emigracnych generacii spolu komunikuje. Musel som
to vsak dost zuzit, pretoze Torontske slovenske divadlo nema tolko
hercov. Je to skor vyzva pre velke kamenne divadla, ktore disponuju
profesionalnym suborom, minimalne trojgeneracnym.
Eva Rysova
Eva Rysova: Problematika emigracie sa ma dost osobne
dotyka, pretoze moj jediny syn s rodinou zije prave tu, v kanadskom
Vancouveri, takze celkom chapem traumatizujuce momenty roztrhnutych
rodin. Som velmi stastna, ze som mala moznost zahrat si postavu
Anny, hoci som vobec netusila do coho idem. Profesionalne divadla
skusaju 4-5 hodin denne, pocas generalkoveho tyzdna dvakrat denne.
Tu tomu tak nebolo, pretoze vsetci ucinkujuci maju svoje zamestnania
a az potom divadlo. O to vacsmi obdivujem ich nadsenie a zapal.
Dost som sa obavala dlhych monologov hlavne kvoli nedostatku casu
na poriadne nastudovanie. Vsetko vsak nastastie dopadlo dobre.
Viliam Klimacek: Pred tymi 25 rokmi, ked som zalozil male
divadlo Gunagu, ktore jestvuje doposial, som bol mlady
a domyslavy. Hral som na scene, ba aj na saxofon. Casom som sa
stal kritickejsim a prestal som hrat. Nastastie mame tam samych
vynikajucich hercov a herecky, absolventov hereckych skol, ci
uz v Prahe, alebo v Bratislave. Keby som mal ja hrat postavu Anny,
mala by tam asi tri vety. S ohladom sam na seba by som musel skrtat
a skrtat. Som predsa autor. V minulosti sa to stalo neraz.
Zuzka Znasikova
Otazka z publika: Preco ste vymenili povolanie lekara
za dramatika?
VK: Mediciny som sa nevzdal lahko. Venoval som sa jej desat
rokov. Pocas studia sme mali na skole male amaterske divadlo,
hravali sme prevazne hry Voskovca a Wericha. Uroven nebola ktovie
aka, mne to vsak zachutilo. Po skole, ako kazdy obcan socialistickeho
Ceskoslovenska muzskeho pohlavia, viac alebo menej zdravy, som
bol nuteny ist na vojnu. Nastastie, ako absolvent vysokej skoly
iba na rok. Ako vojensky doktor. A tam som mal kamarata Ivana
Mizeru, ktory v sucasnosti zije tu, v kanadskom Edmontone a usudili
sme, ze musime zalozit divadlo, ako unik pred realitou, aby sme
vobec prezili. Vo vinarni sme vymyslali meno a tak vzniklo Gunagu.
Nikto doteraz poriadne nevie, co to znamena, hoci jestvuje mnoho
logickych vysvetleni. Zacali sme hrou, podla znameniteho predstavenia
Voskovca a Wericha Vest pocket revue. Pesnicky boli parodizovane
castusky z 50-tich rokov a tak, ako VW zosmiesnovali vtedy popularneho
a hraneho Ibsena, my sme si podali vyznacneho socialistickeho
dramatika Solovica. Bola to uzasna sranda, hoci trosku nebezpecna.
Divacky uspech bol nevidany. Predpokladali sme, ze odohrame zopar
repriz, potom to cele zabalime a rozideme sa kazdy po svojom.
Nestalo sa tak. Zachutilo nam to a odvtedy, za tych 25 rokov,
sme urobili dalsich 50 hier. Kedze sa celkom darilo, musel som
sa rozhodnut, ci chcem byt najlepsi doktor medzi hercami, alebo
najlepsi herec medzi lekarmi. Divadlo zvitazilo.
Dalsia otazka: Fascinovalo ma, ako ste pochopili emigrantov,
pretoze ludia, ci uz v Cechach, alebo na Slovensku prilis nechapu
cim vsetkym sme tu museli prejst. Ak tomu dobre rozumiem, tak
sa s touto hrou chystate aj na Slovensko, pripadne do Ciech. Myslite
si, ze pomoze zmenit chapanie ludi, ktori zostali a konecne uznaju,
ze ani my sme tu nemali na ruziach ustlane?
VK: Myslim si, ze nijake umenie nedokaze nic zmenit alebo
zlepsit. Treba vsak skusat. Umenie zaujima tak asi jedno promile
civilizacie. Verim vsak, ze pridu ustretovi a vnimavi divaci,
ktori nieco pochopia a bude ich to zaujimat. Horuce leto
je v podstate hra o emigrantoch a vas subor to, viac-menej na
vlastne naklady, pride ukazat ludom, ktori zostali. Zhodou okolnosti
to bude vyborna spojita nadoba s mojou dalsou hrou so zlovestnym
nazvom Komunizmus, ktora mala premieru priblizne pred poldruha
mesiacom v bratislavskom divadle Arena a je o ludoch, ktori sa
rozhodli zostat. A takisto to nebolo lahke. Tato hra na Slovensku
sposobuje obrovske emocie a napriek tomu, ze slovensky divak je
cynicky, niekolko ludi sa mi v slzach priznalo, ze presli cimsi
podobnym. Rafinovany natlak STB, donucovanie k spolupraci a mnoho
inych velmi neprijjemnych veci.
Z. Darulova, D. Toth a H. Valusova-Moise
Ako sa vas dotkli, pripadne ovplyvnili vypocute pribehy?
VK: Tazko hovorit o nejakom ovplyvneni. Ked som sem prisiel
po prvy raz, mal som pocit cohosi velmi autentickeho. Ludia sa
uplne prirodzene rozhovorili, uzasne sa otvorili a uvolnili. Nastastie
nenastali rozpacite odmlky, pripadne trapne ticho. Velmi ma dojala
ta dovera a tak som si povedal, hoci to znie ako fraza, ze tychto
ludi nesmiem sklamat. Dlho som nevedel ako tento bohaty material
spracujem. Pre tvoriveho cloveka su to muky, ked vie co, ale nevie
ako. Rad pouzivam znamu Michelangelovu metaforu, kde hovori, ze
ked sa pozrie na kamen, uz v nom vidi Davida. Vedel som celkom
iste, ze si to tu formu samo najde, jednoducho si ju vypyta. Aj
sa tak stalo a ja som bol ten najstastnejsi clovek na svete a
uz to islo samo. A ako sa ma to dotklo? Mozno ma to naucilo urcitej
pokore a som vdacny, ze som nemusel prejst tym, cim ste presli
mnohi z vas. A utvrdilo ma to v tom, ze napriek zlym a tazkym
okolnostiam clovek zostane clovekom a dokaze slusne a zmysluplne
prezit. V tomto zmysle ma to akosi ludsky posunulo. Ja som uz
taky divny optimista.
Dovolil som si volne prepisat zaznam z besedy s hostujucimi
umelcami. Na zaver hadam len tolko, ze divaci, ktori prisli na
predstavenie neolutovali. Prave naopak. Napriek tomu, ze dr. Klimacek
spravne zdoraznuje, ze absolutne nijake umenie nedokaze nic zmenit,
ci zlepsit, treba umenie robit a konzumovat. Videli sme hru, ktora
sa nas bytostne dotkla a o to ide. Pretoze odpovede na vsetky
otazky aj tak nejestvuju.
Ivan Znasik
Foto: Yuri Dojc
