Navrat na hlavni stranu

Viliam Klimacek a Eva Rysova

Freska o zivote
(a nielen emigrantskom)
Volny zaznam z besedy s dramatikom MUDr. Viliamom Klimackom a hereckou Evou Rysovou, ktora prebehla 11 januara t.r. po uspesnej svetovej premiere hry Horuce leto 68. Cele dielo je poskladane z priblizne tridsiatich pribehov ludi, ktori emigrovali po auguste 1968 a z autorovej osobnej skusenosti so svojim bratom, ktory odisiel do Zapadneho Nemecka a tam zomrel. Postava gitaristu je venovana prave jemu. Pred necelymi dvoma rokmi dr. Klimacek prisiel, na pozvanie reverenda Totha do Toronta, kde pocuval zivotne osudy ludi, ktori odisli zo svojej krajiny plnej skaredych, hoci udajne spriatelenych, tankov do neistej buducnosti.

Milan Darula a Roman Kozak
Nechajme vsak hovorit Viliama Klimacka:
Pytate sa ma na moju udajne sloniu pamat, ako som si dokazal zapamatat vsetky tie pribehy. Musim pripomenut, ze som medik a zapamatat si dvojzvazkovu ucebnicu anatomie nie je vobec malickost, cize mam urcity trening. Musim sa vsak priznat, ze vzdy vecer pred spanim som si vypocute zapisal. Povodne som chcel zahrnut vsetky emigracne vlny od medzivojnovej cez povojnovu, 48. rok, 68. a neskor. Predstavoval som si to ako akysi spolocny piknik, inspirovany Ceskoslovenskym dnom na Masaryktowne, kde viacero emigracnych generacii spolu komunikuje. Musel som to vsak dost zuzit, pretoze Torontske slovenske divadlo nema tolko hercov. Je to skor vyzva pre velke kamenne divadla, ktore disponuju profesionalnym suborom, minimalne trojgeneracnym.

Eva Rysova
Eva Rysova:
Problematika emigracie sa ma dost osobne dotyka, pretoze moj jediny syn s rodinou zije prave tu, v kanadskom Vancouveri, takze celkom chapem traumatizujuce momenty roztrhnutych rodin. Som velmi stastna, ze som mala moznost zahrat si postavu Anny, hoci som vobec netusila do coho idem. Profesionalne divadla skusaju 4-5 hodin denne, pocas generalkoveho tyzdna dvakrat denne. Tu tomu tak nebolo, pretoze vsetci ucinkujuci maju svoje zamestnania a az potom divadlo. O to vacsmi obdivujem ich nadsenie a zapal. Dost som sa obavala dlhych monologov hlavne kvoli nedostatku casu na poriadne nastudovanie. Vsetko vsak nastastie dopadlo dobre.
Viliam Klimacek: Pred tymi 25 rokmi, ked som zalozil male divadlo Gunagu, ktore jestvuje doposial, som bol mlady a domyslavy. Hral som na scene, ba aj na saxofon. Casom som sa stal kritickejsim a prestal som hrat. Nastastie mame tam samych vynikajucich hercov a herecky, absolventov hereckych skol, ci uz v Prahe, alebo v Bratislave. Keby som mal ja hrat postavu Anny, mala by tam asi tri vety. S ohladom sam na seba by som musel skrtat a skrtat. Som predsa autor. V minulosti sa to stalo neraz.

Zuzka Znasikova
Otazka z publika:
Preco ste vymenili povolanie lekara za dramatika?
VK: Mediciny som sa nevzdal lahko. Venoval som sa jej desat rokov. Pocas studia sme mali na skole male amaterske divadlo, hravali sme prevazne hry Voskovca a Wericha. Uroven nebola ktovie aka, mne to vsak zachutilo. Po skole, ako kazdy obcan socialistickeho Ceskoslovenska muzskeho pohlavia, viac alebo menej zdravy, som bol nuteny ist na vojnu. Nastastie, ako absolvent vysokej skoly iba na rok. Ako vojensky doktor. A tam som mal kamarata Ivana Mizeru, ktory v sucasnosti zije tu, v kanadskom Edmontone a usudili sme, ze musime zalozit divadlo, ako unik pred realitou, aby sme vobec prezili. Vo vinarni sme vymyslali meno a tak vzniklo Gunagu. Nikto doteraz poriadne nevie, co to znamena, hoci jestvuje mnoho logickych vysvetleni. Zacali sme hrou, podla znameniteho predstavenia Voskovca a Wericha Vest pocket revue. Pesnicky boli parodizovane castusky z 50-tich rokov a tak, ako VW zosmiesnovali vtedy popularneho a hraneho Ibsena, my sme si podali vyznacneho socialistickeho dramatika Solovica. Bola to uzasna sranda, hoci trosku nebezpecna. Divacky uspech bol nevidany. Predpokladali sme, ze odohrame zopar repriz, potom to cele zabalime a rozideme sa kazdy po svojom. Nestalo sa tak. Zachutilo nam to a odvtedy, za tych 25 rokov, sme urobili dalsich 50 hier. Kedze sa celkom darilo, musel som sa rozhodnut, ci chcem byt najlepsi doktor medzi hercami, alebo najlepsi herec medzi lekarmi. Divadlo zvitazilo.
Dalsia otazka: Fascinovalo ma, ako ste pochopili emigrantov, pretoze ludia, ci uz v Cechach, alebo na Slovensku prilis nechapu cim vsetkym sme tu museli prejst. Ak tomu dobre rozumiem, tak sa s touto hrou chystate aj na Slovensko, pripadne do Ciech. Myslite si, ze pomoze zmenit chapanie ludi, ktori zostali a konecne uznaju, ze ani my sme tu nemali na ruziach ustlane?
VK: Myslim si, ze nijake umenie nedokaze nic zmenit alebo zlepsit. Treba vsak skusat. Umenie zaujima tak asi jedno promile civilizacie. Verim vsak, ze pridu ustretovi a vnimavi divaci, ktori nieco pochopia a bude ich to zaujimat. Horuce leto je v podstate hra o emigrantoch a vas subor to, viac-menej na vlastne naklady, pride ukazat ludom, ktori zostali. Zhodou okolnosti to bude vyborna spojita nadoba s mojou dalsou hrou so zlovestnym nazvom Komunizmus, ktora mala premieru priblizne pred poldruha mesiacom v bratislavskom divadle Arena a je o ludoch, ktori sa rozhodli zostat. A takisto to nebolo lahke. Tato hra na Slovensku sposobuje obrovske emocie a napriek tomu, ze slovensky divak je cynicky, niekolko ludi sa mi v slzach priznalo, ze presli cimsi podobnym. Rafinovany natlak STB, donucovanie k spolupraci a mnoho inych velmi neprijjemnych veci.

Z. Darulova, D. Toth a H. Valusova-Moise
Ako sa vas dotkli, pripadne ovplyvnili vypocute pribehy?
VK:
Tazko hovorit o nejakom ovplyvneni. Ked som sem prisiel po prvy raz, mal som pocit cohosi velmi autentickeho. Ludia sa uplne prirodzene rozhovorili, uzasne sa otvorili a uvolnili. Nastastie nenastali rozpacite odmlky, pripadne trapne ticho. Velmi ma dojala ta dovera a tak som si povedal, hoci to znie ako fraza, ze tychto ludi nesmiem sklamat. Dlho som nevedel ako tento bohaty material spracujem. Pre tvoriveho cloveka su to muky, ked vie co, ale nevie ako. Rad pouzivam znamu Michelangelovu metaforu, kde hovori, ze ked sa pozrie na kamen, uz v nom vidi Davida. Vedel som celkom iste, ze si to tu formu samo najde, jednoducho si ju vypyta. Aj sa tak stalo a ja som bol ten najstastnejsi clovek na svete a uz to islo samo. A ako sa ma to dotklo? Mozno ma to naucilo urcitej pokore a som vdacny, ze som nemusel prejst tym, cim ste presli mnohi z vas. A utvrdilo ma to v tom, ze napriek zlym a tazkym okolnostiam clovek zostane clovekom a dokaze slusne a zmysluplne prezit. V tomto zmysle ma to akosi ludsky posunulo. Ja som uz taky divny optimista.
Dovolil som si volne prepisat zaznam z besedy s hostujucimi umelcami. Na zaver hadam len tolko, ze divaci, ktori prisli na predstavenie neolutovali. Prave naopak. Napriek tomu, ze dr. Klimacek spravne zdoraznuje, ze absolutne nijake umenie nedokaze nic zmenit, ci zlepsit, treba umenie robit a konzumovat. Videli sme hru, ktora sa nas bytostne dotkla a o to ide. Pretoze odpovede na vsetky otazky aj tak nejestvuju.
Ivan Znasik

Foto: Yuri Dojc

Navrat na hlavni stranu