Peťo je majster sveta
Od roku 2012 keď Peter Sagan začal hviezdit v svetovej cyklistike, odvtedy pre Slovákov tento šport sa stal nesmierne populárny. Síce není to jak hokej, ale vždy, keď Peťo má ambície na nejaký triumf, tak vždy telky sú zapnuté a sa to sleduje. Ako Slovák žijúci v Kanade, keď som počul že majstrovstvá sveta sú v Richmonde, Virginia (asi 900 km od Toronta), tak som vedel, že tam musím byť. Mal som šťastie, že som najlepší kamarát s Cyrilom Hofericom (mladší brat od Michala Kolára, spolujazdca Peťa Sagana), a že s jeho mamou a sestrou som mohol absolvovať tieto preteky.
Do Richomdu cesta by mala trvať tak 10 hodín, ale boli tam mierne problémy s GPS, takže sme celý čas nešli po diaľnici, ale skôr bočními uličkami. Asi po 14 hodinách, sme sa dopratali do Richmondu. Hneď ako sme sa tam dostali, sme išli do hotela, kde naši reprezentanti sa už chystali na preteky čo sa konali na druhý deň. Privítali sme sa prv s Ľubom Saganom (Peťov otec) a potom neskôr došli pomocníci na preteky, Michal Kolár a Juraj Sagan. Ja som tam čušal a sedel a čakal kým dôjde môj, aj slovenský cyklistický idol. Konečne došiel a vznikla čistá radosť keď som si s ním podal ruku a mi podpísal dres Tinkoff-Saxo, čo som mal od Cyrila. Išli sme na večeru kde som sa porozprával, hlavne o cyklistike s Peťom a Michalom. Peťa som sa opýtal, či sa mám naňho staviť 20 dolárov, že či si myslí, či vyhrá. Poradil mi, že nech radšej sa nestaviam, že to prináša nešťastie. Bohužiaľ som ho poslúchol.
V deň pretekov sme vstali a išli na pásku. Zásluhou Michala Kolára sme mali VIP pasy, ktoré mali nás dostať na špeciálnu tribúnu. Bohužiaľ delegáti UCI (Union Cycliste Internationale) nás nechceli pustiť, lebo sme nevyzerali ako prezidenti slovenského cyklistického zväzu. Týmto pádom bolo asi 7 hodín pred dojazdom do cieľa a my sme nemali kde sedieť. Ja s Cyrilom sme sa rozhodli sa postaviť asi 25 metrov pred cieľovou páskou a čakali sme. Samozrejme 7 hodín bez sedadlá a bez Wi-Fi v mobile. Musel som sa baviť s ľuďmi v okolí. Veľa fanúšikov bolo z Eritrije, tak som veľmi rád sa s nimi porozprával a boli velice hrdí na svoj národ, že sa tam dostal aj keď väčšina z nich nevedela ani meno ich jazdca. Už keď bolo asi 5 kol do konca, tak už bolo napätie, hlavne keď domáci Američan Phinney bol v úniku. Atmosféra vždy, keď jazdci prešli okolo nás, bola výborná a hlavne zásluhou Eritrejcov ktorí v kuse tam tancovali a spievali nikdy nebolo úplne ticho. Síce naše miesta boli výborné, ale tým, že sme nedovideli na telku, som absolútne nevidel priebeh pretekov. Keď Peťo nastúpil, ja som na telke len zachytil, že niekdo je vpredu sám, ale som nevedel absolútne kto. Až keď môj nový východoafrický kamarát mi potvrdil, že to fakt bol Peťo. Sme začali všetci búchať a vrieskať a keď som Peťa zbadal asi 50 metrov pred koncom, si ani nepamätám, čo sa dialo, len si pamätám, že som začal vlajkou šialene mávať a objal som Eritrejca vedľa mňa, lebo on tiež z nejakych príčin držal Saganovi. Bola radosť, boli slzy šťastia a hlavne potom bola oslava!
Martin Znášik
***