Tri dni
Toto leto sa v Toronte akosi roztrhlo vrece s rozlicnymi
narodnymi dnami. Mozno je to tak kazdy rok, ja som si to vsak
uvedomil az pocas tohto, nie prilis horuceho leta. Vacsina ludi
potrebuje niekam patrit, jednoducho sa zaradit. Neviem, ci je
to dobre, alebo zle, ale je to tak. Moze to byt cirkev, lokalna
komunita, alebo narodnost.
Tri narodne dni aktualne pre nasincov. Ceskoslovensky, vlastne
Cesky a Slovensky den na Masaryktowne, Slovensky den v Slovenskom
parku v Mississauge a dalsi Slovensky den v Chorvatskom parku
v Miltone. Vsetky tri udajne tradicne. O Masaryktowne viem odkedy
som v Kanade. Odohrava sa vzdy priblizne v rovnakom case (okolo
Canada Day 1 jula) a na rovnakom mieste. O Slovenskych
dnoch toho privela neviem, co je bud moja chyba, alebo nedostatok
propagacie. Na vsetkych troch som sa toho roku zucastnil.
Cesky a Slovensky den bol uprsany, co dost drasticky ovplyvnilo
navstevnost. Vsetko sa odohravalo v miestnej krcme a na narychlo
zakrytej terase. Pri dobrej strave a dobrej muzike. Ako zvycajne.
Neocakavanym prekvapenim bola skupina Ulica. Slovenski
hraci spolu s kanadskym bubenikom hrali zmesku piesni od Hammela
cez Modus a Elan az po Rolling Stones. Cekom prijemne rozvirili
stojate vody torontskych krajanskych kapiel. Napriek pocasiu,
vydarena akcia.
Slovensky den v Mississage sa nevyznacoval vobec nicim. Mozno
zlou stravou, slabou, takmer nijakou navstevnostou a zvlastnou
novinkou, ktoru som sa tam od rodakov dozvedel, ze organizacia,
ktora tento den organizuje, ba dokonca vlastni neudrziavany park,
kde tato akcia prebehla, nepribera novych clenov. Nikto mi to
nebol schopny potvrdit, alebo vyvratit. Skoda.
Na druhy Slovensky den v Miltone som zavital okolo obeda. Ludi
neurekom. Bol som jeden z poslednych stastlivcov, ktorym sa este
usli bryndzove halusky. Dokonca so slaninou. Neskorsim jedakom
uz len bez slaniny a este neskorsi zostali hladni. Este pred zaciatkom
programu. Jedlo dobre, avsak zufalo malo. Priblizne o stvrtej
boli len langose, ak clovek bol ochotny stravit cajsi hodinu v
rade. Inac ludova veselica. Opat ma zaujala skupina Ulica,
ktorana podiu vystriedala Mira Letka, stalice slovenskych zabav,
so svojou nudnou zmiesaninou ludovych odrhovaciek. To vsak je
vec vkusu. Myslim si, ze mladsi navstevnici Dna uvitali Ulicu.
Hraju v zostave Roman Seges, kapelnik, solova gitara a spev, Mario
Hrapko, doprovodna gitara a spev, Milan Hurvay, basova gitara,
Vuc Hansson, bicie, Andre Rodriquez, klavesy, (ten na Masaryktowne
bud nebol, alebo ja som si ho nevsimol), Jarka Hrapko, spev. Manazerom
skupiny je Jan Kosiba. Ak vydrzia este nejaky cas pokope, mame
sa na co tesit.
Napriek tomu, ze toto podujatie organizoval 1 Zbor Kanadskej slovenskej
ligy, neboli tam nijake xenofobicke naznaky slovenskej vynimocnosti,
pripadne odvolavky na prvy Slovensky stat dr. Tisu. To potesilo.
Menej uz potesila celostrankova informacia v insitnom periodiku
Kanadsky Slovak, ktory som obdrzal pri plateni vstupneho
na tuto akciu. Informacia, alebo reklama ma informovat, pripadne
propagovat. Stranka ma, nevedno preco velky titulok QUO VADIS
TORONTO. Bez otaznika, hoci je to otazka. Hned pod tym je podtitulok
"Slovensky dom - miesto kde ma kazdy slovak dvere vzdy
otvorene. Odhliadnuc od toho, ze tam chyba ciarka a Slovak
sa vacsnou pise s velkym S, je to pomerrne bezobsazna informacia.
Vseobecne formulacie o prospesnosti novovzniknutej institucie,
podpisane Pavlom Dzackom a Richardom Stilichom, (obaja maju titul
direktor) nehovoria vobec nic. Krkolomny zvrat piliere mandatu
slovenskeho domu skor odpudzuje, ako pritahuje. A tak by som mohol
pokracovat a rozoberat vetu po vete. Naco. Maloktora je zmysluplna.
Bohuzial, napriek tomu, ze som spominany elaborat precital niekolkokrat,
nedozvedel som sa, ci Slovesky dom je konkretna budova,
ktora ma adresu, pripadne telefon, alebo iny sposob kontaktu.
Mozno preto, ze cely tento projekt presahuje moju inteligenciu.
Takze tak.
Ivan Znasik