Navrat na hlavni stranu

Preco mam rad slovencinu?
"
Na Slovensku mame nieco, co ma cenu zlata. Su to ludia. Kazdy ma nieco v sebe. Myslim tym talent. Moja mamka ma talent na cesanie. Moja babka prekrasne spieva ludove piesne. Moja pani ucitelka ma talent na to, ze je super ucitelka. Moja kamaratka vie pekne recitovat. Moji spoluziaci vedia krasne pomoct a poradit aj v tazkych chvilach a robit dobre skutky. Chcem zit medzi tymi, ktorych mam najradsej," citame v stvrtackej ulohe Michaely z Vranova nad Toplou. Iste aj preto, ze deti smu vyrozpravat bezprostredne zazitky, nie je im zatazko pisat nepovinny sloh. Sutaz Preco mam rad slovencinu, preco mam rad Slovensko nevyhladava literarne talenty ­ a predsa sposob ako skolaci o Slovensku a slovencine pisu, je objavnejsi ako mnohe literarne experimenty. A tak je aj z prac laureatov 17. rocnika sutaze zbornicek, v ktorom nas mnohe potesi. Ved ho vytvorili najmladsi pamatnici celych dejin Slovenskej republiky: "Ked som sa narodil, mala Slovenska republika len tri roky. Nemala predo mnou velky naskok. Ved coze su to tri rocky. Ale kolko slavy nasa vlast prezila za svojich sestnast rokov" (siedmak Enriko zo Semerova). "Slovensko ma nielen talent, ale aj krasnych ludi. To krasno je zasiate v ich dusi" (deviatacka Kristina z Paty). "Citim, ze tu ludia maju srdcia z medovnikoveho cesta"(osmak Lukas z Dechtic). "Hanba tomu, kto hani svoju krajinu v cudzine, len aby nevyzeral zle" (Michaela, prvacka na strednej skole v Bardejove). "Laska k otcine a matercine vchadza do cloveka akosi nebadane a prirodzene" (tretiacka Jarmilka z Bodonosa v Rumunsku). "Ci sa slovensky jazyk v Srbsku aj nadalej zachova, to zavisi len od nas. Musime ho pestovat a prenasat z pokolenia na pokolenie" (patnastrocny Jan, Bacsky Petrovec, Srbsko). "A vedia Slovaci na Slovensku, ze vo Vojvodine tecie aj slovenska krv?" (prvak na strednej Stanislav, Bacsky Petrovec).
Pozoruju, vnimaju, nachadzaju presne slova. Objavuju, co my dospeli uz nikdy neuvidime, a z objavov sa tesia sposobom sebe vlastnym: "To nase a s bodkami zavidi aj Dan v Kodani" (siestacka Dominika zo Stupavy). "Ved Slovak sa nestrati, nepusti hned do gati" (piatacka Bibiana z Kolty). "A tie Tatry, ked uz mame, lykozrutom si nedame" (siestak Matus z Likavky)...
Toto vsetko sa nam vysypalo zo skolskej pisanky.
Aj vdaka sutazi deti zistili, ze "slovenska vytrvalost je hodna Guinnessovej knihy rekordov" (piatacka Gabriela z Kysaca v Srbsku). A ci nie je najkrajsou pointou sutaze udivena veta tretiacika Tomasa z Galanty: "Ani by som nebol povedal, ze nase Slovensko je take prenadherne..."
Do 17. rocnika sutaze prisli postove zasielky s vybranymi ulohami zo 139 skol a 109 miest na Slovensku (abecedne od Bajerova po Zeliezovce), ale aj zo siestich krajin za hranicami. Najdite si na mape Chorvatska Ilok, Jelisavac, Josipovac, Markovac a Nasice, v Srbsku Kysac, Selencu a Bacsky Petrovec, v Rumunsku Bodonos a Nadlak, na Ukrajine Uzhorod a nezatvarajte atlas! Po sedemnastich rokoch je sutaz o slovencine takmer celosvetova ­ lebo ulohy prisli aj zo Slovenskej katolickej misie v Mnichove v Nemecku a z Katolickej skoly sv. Juraja v kanadskej Ottawe (a spomenme si na ulohu z Pertu v Australii v ktoromsi predchadzajucom rocniku).
Akoze by sme sa netesili na slavnost vyhlasenia vysledkov v Novych Zamkoch, kde nas na namesti tradicne ocakava prvy kodifikator spisovnej slovenciny Anton Bernolak. Sedemnastrocni mladi ludia su predobrazom vybusnej tvorivosti, nekonvencnosti, citu. Azda aj preto novozamocki hostitelia niekolkonasobne prekvapili: inovovanym programom pri Bernolakovej soche, kde v roku 160. vyrocia umrtia Jana Holleho odznelo pasmo z jeho poezie, skusobny kamen i slava prvej kodifikovanej podoby slovenciny (a trochu zlomjazycek pre nase storocie), vynovena bola aj scena v Kulturnom centre Nabrezie. Pocas predstavovania laureatov premietali sa na nej obrazy Slovenska, a ked program vrcholil, spoznavali sme nositelov najvyssich oceneni z videozaznamu tak, ako ziju v peknej prirode a cistou slovencinou nielen pekne pisu, ale aj hovoria. Trochu tak, ako to kazdy den citime, vytisla technika (video) strhujuci vybuch energie folklorneho suboru Maticiarik, ktory zatancoval a zaspieval o to kratsie (ale iste aj krajsie), prijemne prekvapilo hudobne vystupenie pedagogov ZUS a novozamocki recitatori, interpreti vitaznych uloh...
A hoci sme sa skoro rano skoro zlakli, ked na prezencnych listinach podpisy pribudali velmi pomaly, napokon mala dychova hudba Banovcanka z Banova koho privitat. Prisiel aj osobny list pana prezidenta, aj zastupcovia MS SR aj MK SR, Matice slovenskej a Jazykovedneho ustavu SAV, aj novozamocky pan primator a ini vzacni hostia, aj deti z rozne vzdialenych koncin Slovenska i zo zahranicia. Hoci, dalo sa citat, kde asi na cestu do Novych Zamkov nezvysovalo, nuz zabolelo, preco prave oni, mali, nemohli medzi ostatnymi zaziarit v zasluzenej chvilke pochvaly. A tak nam chybali deti z Oravy, Kysuc, casti vychodu...
Ano, z Kanady boli dve deticky. Kristina Babiakova z Katolickej skoly sv. Juraja v Ottawe ziskala prestiznu cenu v kategoriu zahranicnych ucastnikov, Osobitnu cenu predsedu Matice slovenskej, a v zbornicku je citat z ulohy Evy Plesnikovej, predpokladam, ze z tej istej triedy.
Do radosti padla este jedna chvilka smutku: spolu s detmi sme vsetci este raz podakovali basnikovi Milanovi Rufusovi, velkemu priaznivcovi nasej sutaze... (Kolko deti v ulohe oslovilo prave jeho!)
Sedemnasty rocnik sa skoncil ­ a ostali po nom dva chrobaciky v hlave: ci by naozaj laureati sutaze mohli byt hostami programu Martinskej slovesnej jari a ci by naozaj z tolkych krasnych detskych vyznani raz mohla byt knizka...
Magda Baloghova

 

Navrat na hlavni stranu